"A potom už ako študent, vysokoškolák pražský, chodil som na vohľady. Vohľady to je taká praveká, praslovanská inštitúcia, že mládenci a dievky sa môžu milovať, kým sa nevydajú. Dievča malo vtedy tej slobody veľmi málo. Vyšlo zo školy a v šestnástich sa už vydávalo. Dovtedy mala slobodu. No a tá sloboda spočívala práve v podobe takýchto vohľadov. V sobotu, najmä v sobotu, sa mládenci vyumývali, oholili no a zišli sa na moste pri potoku. Potom sa pochytali za plecia a dali sa do takého osemradového zástupu, zaspievali, napríklad: Chodzíme, chodzíme, hore po dzedzine, nejednej mamienke... Takže každá panenka sa poumývala zhora aj zdola a čakala vo svojej izbičke, alebo vo vôkole na sene, až ten mládenec príde. Vieš, takto som všetky spolužiačky, vrstovníčky poznal, ako človek môže spoznať človeka. Do detailov, do detailov."
- Dominik Tatarka, Navrávačky
*
V počiatkoch práce na mojej idei gesta, ktoré by sa vymedzovalo voči Tinder-u a tomu, čo v mojich očiach symbolizuje, som pracoval s jednoduchou paralelou medzi zdánlivou intimitou a jej narušením. Postupne si však uvedomujem, že ak vynášame aplikáciu limitovanú na zobrazovanie skrz malé, osobné displeje mobilných telefónov na verejnosť, nielenže komentujeme tento relatívne priamočiary rozmer, ale zároveň konfrontujeme dve základné stratégie, ktoré Tinder a jemu podobné aplikácie aplikujú - nazvime ich napríklad "digitálny bottlenecking" a "ilúzia bezpečia".
*
Keď hovorím o "digitálnom bottleneckingu", hovorím o tendencii zavádzať v priestore vystavanom na zákonitostiach hypertextu (teda hlavne nelinearity) umelé hranice, ktoré nerešpektujú základné výsady tejto technológie. Tam, kde existuje dostatok dát na to, aby sme ich mohli skúmať a eventuálne prepájať či porovnávať, dostávame len ich výsek. Napriekt tomu, že zoznamka vie o desiatkách potenciálnych partnerov, stavia pred nás len jedného s dôrazom na to, aby sme pred postupom ďalej učinili nejakú akciu. Ocitáme sa, metaforicky, v hrdle fľaše. Tento koncept nie je ojedinelý: zľavové portály, rýchla donáška (predom daného) jedla, online rádio na Spotify, atď..
Nástup strojového učenia a doporučovacích algoritmov (machine learning /recommendation algorithms) mení podstatu Internetu ako takého. Z činnosti, ktorá by sa dala prirovnať k listovaniu telefónnym zoznamom či encyklopédiou sa stáva čítanie románu. Kľúčové slovo mnohých UI (user interface) poradcov je "streamline", čiže zjednodušovať, zobecňovať, nechať užívateľa uniesť prúdom. Premiestniť Tinder na stenu podchodu metra neznamená len žmurknúť na okoloidúcich a pošepkať "tu by ste mohli byť vy", znamená to aj uznať pozíciu, do akej sa v súčasnosti mobilné aplikácie dostávajú - zážitky z ich používania začínajú byť viac film, než Internet a aplikácie samotné (resp. ich algoritmy) nás nahrádzajú v roli režisérov a presúvajú do rolí polo-retardovaných respondentov.
*
Na minuloročný Halloween rozoslala administrácia študentského kampusu univerzity v Yale hromadný email, v ktorom vyzývala k zodpovednému správaniu sa pri výbere kostýmov. Ako príklady uvádzala apropriáciu indiánskej menšiny v podobe kostýmu Pocahontas, znevažovanie mexickej minority preoblečením sa za typickú "gaucho folk" skupinu a podobne. Erika Christakis, vedúca jedného z internátnych "domov", na tento email reagovala výzvou, aby sa každý - v rámci limitov slobody prejavu - prezliekol za čo chcel a nenechal sa strhnúť vlnou extrémnej politickej korektnosti, ktorá panuje súčasnému akademickému svetu v U.S.A. Následovala niekoľko týždňov dlhá aféra (zahŕňajúca demonštrácie študentov proti / za Eriku) bez jasného konsenzu či konca. Študenti žiadajúci jej odstúpenie mali vo svojom verdikte jasno - Yale má byť "safe space" a akákoľvek čo i len myšlienková agresia na ňom nemá miesto.
"Safe space", čiže bezpečný priestor, je slovné spojenie v poslednej dobe často skloňované, či už v diskurze práv marginalizovaných skupín alebo genderových problémov v žurnalizme o videohrách. V skratke sa jedná o právo jedinca existovať v svete, kde sa nemôže potýkať s prejavmi / fenoménmi, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do jeho osobného priestoru, citlivej zóny. Hovoríme teda o širokej škále prostriedkov, počnúc tzv. "trigger warnings" pred scénami, ktoré obsahujú napríklad znásilnenie, po automatickú cenzúru nechcených urážlivých správ na Facebook-u.
Bez ohľadu na to, čo si o danom fenoméne myslíme, neubránim sa dojmu, že podobná taktika je integrálnou súčasťou Tinder-u. Vďaka základnym princípom fungovania aplikácie je jej používateľ v podstate úplne odlúčený od akýchkoľvek "negatívnych" dôsledkov, ktoré by jej používanie mohlo mať. Na Tindri existuje len víťazstvo, len "We've found you a match", len nové možnosti, nové úspechy a nové nádeje. Nikto nenapíše "nepáči sa mi tvoja tvár", nikdy nie sme konfrontovaní so samotnou akciou odmietnutia. Tinder je esencia eskapizmu, nikdy nekončiaci fantasy príbeh, v ktorom Frodo rozhodne nezomrie.
*
"It was totally against the rules, but breaking the rules turned to be as much fun as obeying them. How had he never figured that out before? The others were playing more and more wildly - they weren't even trying to go after the chunk of ice anymore - and the game was disintegrating into little knots of tussling foxes, and he was tussling with Alice. Vulpine hormones and instincts were powering up, taking over, manhandling what was left of his rational mind. He locked his teeth into the thick fur of her neck."
- Lev Grossman, The Magicians
*
performance / video / text
Praha, 2016